Milí priatelia, bratia a sestry,
žiť na jednom mieste niekoľko rokov a vidieť toľko bezbožnosti, nekajúcnosti a odcudzenia sa Bohu vedie k premýšľaniu o tomto tragickom stave a ku hľadaniu odpovedí v Božom slove. A pri Jeho čítaní nachádzame rôzne slová a rôzne myšlienky, ktoré nám zaznievajú z Božích úst: „čo zlého našli na mne vaši otcovia, že sa vzdialili odo mňa, chodili za márnosťou a vyšli na márnosť?“ (Jeremiáš 2, 5); „prečo odpadol tento ľud v trvalej nevere? Držia sa klamu, nechcú sa obrátiť. Nepravdu hovoria. Nik necíti ľútosť nad svojou zlobou a nepovie: Čo som urobil?“ (Jer 8, 5-6).
Boli to proroci, ktorí v starozmluvnej dobe neverný a bezbožný národ zavracali, napomínali a aj hrozili vážnym Božím trestom a súdom, ak nepríde k zmene a ku obráteniu. Neposlušnosť, nevera, odcudzenie sa Bohu, nekajúcnosť, nevďak a spoliehanie sa na vlastné schopnosti boli vlastné pre ľudí každej doby. Proroci viedli tuhý zápas proti všetkým zhubným tendenciám a obracali zrak súčasníkov k Pánu Bohu. Hriech patrí k povahe, ku kvalite človeka a súvisí s jeho podstatou. Niet nikoho, kto by bol bez neprávosti a mohol by bez Božej milosti obstáť pred Bohom. Každé narušenie a prestúpenie Božieho poriadku nesie so sebou stratu spoločenstva s Bohom a tým aj stratu požehnania. A hriech, ktorému dávame miesto a priestor vo svojich životoch je narušením Božieho poriadku, vedie k strate spoločenstva s Bohom, a preto je medzi nami toľko ľudí, ktorí sú podobní tým, o ktorých hovorí prorok Jeremiáš: „ležíme vo svojej hanbe a prikrýva nás naša potupa, lebo sme zhrešili proti Hospodinu, nášmu Bohu, my aj naši otcovia, od našej mladosti až po dnešný deň a nedbali sme na hlas Hospodina, svojho Boha“ (3, 25); „tvoja zloba ťa tresce a tvoje odpadlíctvo ťa kára. Poznaj a viď, ako neblahé a trpké je, že si opustil Hospodina, svojho Boha“ (2, 19). „Vaše neprávosti sa stali hrádzou medzi vami a vaším Bohom! Vaše hriechy zakryli Jeho tvár pred vami, takže nepočuje.“ (Izaiáš 59, 2). Odpadnutím od živého Boha a opustením Božej cesty si privádza človek na seba Boží trest a súd.
„Hanbite sa a červenajte sa pre svoje spôsoby života“ (Ezechiel 36, 32b) – zaznieva nám z Božieho slova ako výzva, ktorá smeruje duchovný zrak k východisku z bezbožnosti. Ľútosť a pokánie je cesta záchrany. „Ak sa chceš obrátiť, Izrael – znie výrok Hospodina -, navráť sa ku mne!“. Návrat k Pánu Bohu, zbožnosť a zdravé sebavedomie kresťana – evanjelika znamená požehnanie ... Uvedomenie si a uznanie, že sme vážne proti Bohu zhrešili je správna cesta a jediné východisko: „mnoho je našich priestupkov pred Tebou a naše hriechy svedčia proti nám. Veď naše priestupky sú pri nás a svoje viny poznáme: odpadli sme a neverní sme boli voči Hospodinovi, odvrátili sme sa od nášho Boha, hovorili sme o útlaku a odpadnutí, osnovali sme a nerozvážne hovorili lživé slová.“ (Iz 59, 12 – 13). Obávam sa však, že niet medzi ľuďmi ochoty k pokániu a k návratu k Bohu. Je strašné až tragické vidieť všetko odcudzenie a zatrpknutosť ľudí voči Pánu Bohu a cirkvi, duchovnej matke. Realita, že tak málo ľudí tu túži po Božej milosti, je až zarážajúca. Veď si len všimnime okolité evanjelické cirkevné zbory! Ako tam žijú, ako oni pestujú zbožnosť! Alebo aj beckovský farský kostol (rímsko-katolícky) každú nedeľu!
A predsa nám Pán Boh hovorí: „mňa hľadajte, a budete žiť!“ (Ámos 5, 4). Ešte stále je otvorená cesta späť k Bohu, dvere k Nemu ešte neboli zatvorené. Pán Boh je stále pripravený omilostiť kajúcnika, ktorý prahne po Božej milosti. Hriešnik musí vnímať ako neznesiteľné bremeno, že odvrhol Pána Boha od seba. Len potom sa mu môže Pán Boh priblížiť.
Pôstna doba a Veľká noc sú dôkazom toho, že Pán Boh na nás nezabudol, že nás zachraňuje od hriechov a vyslobodzuje z osudovej moci smrti. Pôst a veľkonočné sviatky sú tu preto, aby nám pripomenuli Božiu priazeň: „miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť“. Znovu a znovu nás zastavuje, lebo nás miluje. Láska je Jeho podstata. Keď máme sláviť nedele, či sviatky pripomína nám, že sme sa od Neho vzdialili, Jemu odcudzili, že prázdne sú kostolné lavice, miesta, kde v minulosti sedeli vaši predkovia a prosili o milosť pre svojich potomkov (tí sa nechcú nechať premeniť ani vrátiť). Dajme si pozor, aby nás naše hriechy neudusili, nezničili, aby naše odmietanie Božej milosti vo Večeri Pánovej a naša nekajúcnosť nás nepripravili o Božiu priazeň a zhovievavosť. Lebo nebudeme „stavať domy, bývať v nich, vysádzať záhrady a jesť ich ovocie“ (Jer 29, 5), nebudeme prijímať požehnanie a dobrotu, radosť a šťastie, ale budeme žať zlé veci v rodinách, v obciach, v krajine. Nemáme žiaden dôvod sťažovať si, že nás Boh nemiluje. Ak sme ešte nie preniknutí Jeho láskou, príčina je IBA V NÁS.
Úprimne Vám želám, aby Vás prenikla Božia láska a aby ste vedeli správne využiť Bohom darovaný čas milosti, ktorý ste dostali darom vo Vašom živote. Aby ste neboli iba zatrpknutí cirkevníci, s výčitkami voči Bohu, či voči farárom, ale aby ste ako kajúci hriešnici v pokání objavili vo svojom srdci prázdne miesto, ktoré chce zaplniť Pán Boh a z milosti Vám chce darovať vieru veľkopiatočného posolstva z kríža i radosť veľkonočného rána z prázdneho hrobu.
Vaša v bratsko-sesterskej láske zborová farárka